Čo možno neviete o očkovaní — 43. a 44. časť (Vitalita 1/2017 a 2/2017)

26.03.2017 06:11

Ing. Marián Fillo

 

<<< 42. časť       Obsah seriálu článkov       45. časť >>>

 

    V 38. časti tohto seriálu, vo Vitalite 12/2014[1] sme si povedali o nákazlivej žltačke (infekčnej hepatitíde resp. vírusovom zápale pečene) typu A a o očkovaní proti nej. Jestvujú však ešte štyri ďalšie druhy (B, C, D, E)[2] a proti typu B sa na Slovensku dokonca povinne očkuje. Proti zvyšným trom neboli zatiaľ vyvinuté vakcíny. Hoci všetky typy spôsobujú zápal pečene, typ A a typ B sa od seba zásadne odlišujú.

 

oranžové sú virióny vírusu žltačky typu B
Virióny vírusu žltačky typu B (oranžové).
Zdroj: Public Health Image Library (PHIL) / Centers
for Disease Control and Prevention (USA)

Čo je hepatitída B?

    Podobne ako žltačka typu A, aj žltačka typu B je vírusová choroba, ktorá spôsobuje zápal peče­ne, ktorý sa u časti chorých prejavuje zožltnutím pokožky a prípadne aj očných bielkov. To je však spravidla až posledný príznak tejto choroby. Pred ním sa môže objaviť:

  • extrémna únava
  • mierna horúčka
  • bolesti hlavy
  • bolesti brucha
  • bledo-hnedá stolica
  • tmavý moč
  • strata chuti do jedla, nevoľnosť, zvracanie[3]

    Zatiaľčo žltačka typu A nikdy nespôsobuje chronické ochorenia, žltačka typu B áno, najčastejšie u malých detí. Napr. u až 90% dojčiat (detí do 1. narodenín) dochádza k rozvinutiu chronickej cho­roby, u detí vo veku 1–5 rokov to je 25–50% a u detí nad 5 rokov už len 6–10%.[4] U dospelých je riziko chronickej žltačky typu B u menej než 5% nakazených.[5]

    Menej než tretina ľudí s chronickou žltačkou typu B po dlhých rokoch dostane cirhózu (stvrdnutie) alebo rakovinu pečene. Pokiaľ sa to spojí s ďalšími rizkovými faktormi, ako napr. s nadmerným užívaním alkoholu, či s užívaním paracetamolu („lieku“ na zrážanie horúčky, ktorý vážne poško­dzuje pečeň, obsiahnutom v Panadole, Paralene, Coldrexe, Tylenole a mnohých ďalších výrobkoch), riziko rastie.[6]

 

Ako sa možno nakaziť?

    Vírus žltačky typu B sa prenáša len krvou alebo pohlavným stykom. Na nákazu stačí mikro-kvapka krvi a nakaziť sa môže aj bábätko od svojej nakazenej (tzv. HbsAg-pozitívnej) matky, ale to až po pôrode (prípadne počas komplikovaného pôrodu), keďže vírus neprestupuje cez placentu, a teda bábätko sa rodí nenakazené. Riziko nákazy bábätka od nakazenej matky je okolo 40%.[7] Preto sa počas tehotenstva na Slovensku i v mnohých iných krajinách vyšetruje, či budúca mamička je nakazená žltačkou typu B.[8] U detí HBsAg-pozitívnych matiek sa vykonáva prvé očkovanie proti žltačke typu B už v pôrodnici do 24 hodín od pôrodu.[9] Vírus sa síce neprenáša dojčením (nie je v materskom mlieku), ale napr. bábätko, ktorému sa práve prerezávajú zuby, môže mamku počas dojčenia pohrýzť či poškriabať a keď sa krv z jej rany dostane do jeho rany v puse, môže sa tým nakaziť.

    K nákaze nemusí dôjsť iba pri priamom kontakte s nakazeným, ale aj nepriamo skrz kontamino­vané predmety. Takto sa napr. masovo šíri žltačka typu B vďaka očkovacím kampaniam v Afrike, kde sa akosi šetrí na zdravotníckom materiáli, vrátane sterilných injekčných ihiel a striekačiek. A tak sa tou istou ihlou očkuje viacero ľudí, a to bez dostatočnej sterilizácie medzi očkovaním jed­ného a druhého človeka. Ak ten prvý bol nakazený žltačkou typu B, veľmi ľahko sa vďaka použitiu tej istej ihly môže nakaziť druhý očkovaný.[10] Už z roku 1883 máme doklad o tom, že pracovníci lodeníc v nemeckých Brémach húfne choreli na žltačku do pár mesiacov po hromadnom očkovaní proti pravým kiahňam.[11] Človek sa tak potom môže právom pýtať, či by sme žltačku typu B museli dnes vôbec riešiť nebyť očkovania, keď práve očkovanie sa javí byť historicky najväčším šíriteľom tejto choroby.

    Rovnako tak sa môže nakaziť jeden intravenózny narkoman (drogovo závislý človek, čo si drogy pichá do žily) od druhého, keď použijú tú istú ihlu, ak ten prvý je nakazený. Aj preto sú zavádzané programy na dodávky sterilných ihiel intravenóznym narkomanom.[12] Ďalším dôvodom je snaha obmedziť šírenie HIV a žltačky typu C, proti ktorým žiadne očkovanie doposiaľ nie je dostupné.

    Nakaziť sa možno aj používaním hygienických a kozmetických potrieb nakazeného človeka (zubná kefka, žiletka či hrebeň), ba aj pri vášnivom bozkávaní. Prenos totiž prebieha nielen z krvi do krvi, ale aj zo slín nakazeného človeka do krvi iného človeka. U bábätiek to môže byť napr. pri prerezávaní zubov, u dospelých pri krvácaní z ďasien. Aj keď riziko prenosu vírusu zo slín nakazeného je veľmi nízke a niektorí odborníci spochybňujú, že k tomu vôbec dochádza, hoci vírus žltačky typu B v slinách nakazeného možno preukázať testom.[13]

    Okrem toho sa vírus prenáša aj pohlavným stykom, takže rizikovou skupinou pre túto chorobu sú aj promiskuitní ľudia a prostitútky (prípadne prostitúti).

    Na druhú stranu riziko nákazy detí pred pubertou je extrémne nízke, pokiaľ ich matka nie je nakazená a pokiaľ sa dodržiavajú základné hygienické opatrenia ako napr. personalizované (každý svoje vlastné) hygienické a kozmetické pomôcky. Ako dôvod pre očkovanie všetkých detí od kolísky sa uvádza hypotetické riziko nákazy skrz nejakú voľne pohodenú injekčnú ihlu od nakazeného narkomana niekde na pieskovisku či dokonca na sedadle v MHD. Nuž, pravdou je, že teoreticky je takýto prenos možný, ale prakticky sa tak nedeje. Dôvod je zrejmý:

    Vírus žltačky typu B síce oficiálne dokáže prežiť mimo telo hostiteľa aj 7 dní, možno i viac,[14] ale toto tvrdenie je založené na 35 rokov starej štúdii,[15] ktorá však vôbec neskúmala prežitie vírusu žltačky typu B v bežnom hypotetickom scenári nákazy voľne pohodenou ihlou od nakazeného narkomana na pieskovisku či v prostriedku hromadnej dopravy, ale skúmala prežitie vírusu v plazme (nie v celej krvi; plazma je to, čo zostane z krvi po odstránení krviniek), čo je prvý zásadný rozdiel, skúmala prežitie vírusu po vákuovom vysušení (ktoré ale v bežnom živote samozrejme neprebieha), pričom táto vákuovo dehydrovaná plazma bola udržiavaná 7 dní pri stabilnej relatívnej vlhkosti vzduchu 42% a teplote 25 °C v zatemnenom inkubátore a potom rehydrovaná. Odhliadnuc od inak bežného kolísania teplôt i vlhkosti vzduchu, úplne zásadnou informáciou je, že vírus nebol počas tejto doby vystavený slnečnému žiareniu. O tom je však známe, že účinne zabíja vírusy,[16] vrátane čeľade Hepadnaviridae, do ktorej patrí aj vírus žltačky typu B.[17]

    Za zmienku tiež stojí, že vírus žltačky typu B bol objavený vďaka tomu, že ním boli kontamino­vané vakcíny,[18] krv na transfúzie a iné krvné produkty, a to prinajmenšom až do 70. rokov 20. storočia (ak nie ešte dlhšie). Možno teda povedať, že „moderná“ medicína významnou (a pravdepodob­ne aj najväčšou) mierou prispela k šíreniu tohto vírusu. V Poľsku dokonca odmietajú operovať pacienta, ktorý nebol očkovaný proti žltačke typu B, čo nevrhá dobré svetlo na poľské zdravotníctvo, keď sa tam nemožno spoľahnúť na ostatné opatrenia na zabránenie šíreniu tohto vírusu.

    Názvoslovné (nomenklatúrne) rozlíšenie medzi vírusovou žltačkou typu A a B bolo navrhnuté v roku 1947 práve na základe spôsobu prenosu (A: ústami; B: krvou), ale samotný vírus žltačky ty­pu B bol objavený až v roku 1970. Pritom to, čo nepoznáme, nevieme testovať, takže do tohto roku (možno ešte dlhšie, keďže vývoj a všeobecné rozšírenie testu tiež nejaký čas trvá) nebola odobratá darovaná krv na prítomnosť tohto vírusu vôbec testovaná, a teda sa žltačka typu B mohla veselo šíriť na prvý pohľad ušľachtilým spôsobom: skrz darovanie krvi a použitie darovanej krvi v medicíne. To isté sa týka aj žltačky typu C a ďalších krvou šírených vírusov, ktoré boli objavené len pomerne nedávno, už za života nejedného z čitateľov tohto článku. Z toho je zrejmé, že náboženský príkaz zdržiavať sa cudzej krvi (a teda aj odmietanie transfúzií a operácií, pri ktorých je použitie cudzej kr­vi nevyhnutné), ktorý prísne uplatňujú napr. Svedkovia Jehovovi[19] a pár ďalších náboženských skupín a spoločností, má niečo do seba.

 

Kto je skutočne ohrozený?

    Okrem už spomínaných intravenóznych narkomanov, prostitútok a prostitútov, ako aj detí nakazených matiek sú v ohrození všetci, čo priamo nakladajú alebo prichádzajú do styku s krvou potenciálne nakazených ľudí: lekári (hlavne chirurgovia, zubári a gynekológovia), pracovníci biologických laboratórií, záchranári, hasiči, policajti, sociálni pracovníci…

    Slovenská očkovacia vyhláška medzi rizikové osoby zahŕňa navyše aj žiakov zdravotníckych škôl (stredných i vysokých), osoby žijúce v tej istej domácnosti s nakazeným človekom, osoby pripravované na dialýzu a dialyzované osoby, osoby pripravované na transplantáciu orgánov, osoby umiestnené v zariadeniach pre mentálne postihnutých a v resocializačných strediskách pre drogovo závislých, zamestnancov zdravotníckych zariadení, vyučujúcich na zdravotníckych školách, osoby s chronickým ochorením pečene, hemofilikov, diabetikov, homosexuálov, osoby s cystickou fibrózou a príslušníkov všetkých ozbrojených zborov, vrátane vojakov.[20]

 

Dve rôzne vakcíny proti hepatitíde B

    Prvá vakcína proti nákazlivej žltačke typu B, schválená v roku 1981, bola pripravená z krvi ľudí, nakazených príslušným vírusom (a pravdepodobne aj vírusom HIV). Výrobný postup však rozkúskoval vírus žltačky typu B i akékoľvek iné vírusy, takže výsledná vakcína by žiadne funkčné vírusy obsahovať nemala. Napriek tomu však jedna teória upodozrieva túto vakcínu z masového rozšírenia HIV (Human Immuno­deficiency Virus = vírus ľudskej nedostatočnej imunity, pôvodca choroby AIDS = Acquired Immune Deficiency Syndrome = syndróm získanej nedostatočnej imunity).[21] Výskyt HIV sa totiž dobre kryje s oblasťami, kde boli skúšané prvé vakcíny proti žltačke typu B, pri ktorých výrobe boli použité šimpanzy (z ktorých sa HIV dostal na ľudí).[22] Rakovinotvorný vírus SV40 sa však vyskytoval aj v údajne neživých vakcínach proti detskej obrne (napriek ošetreniu formaldehydom),[23] takže malá časť viriónov (vírusových častíc) môže prežiť aj takýto výrobný proces.

    V roku 1986 bola schválená dodnes používaná vakcína, ktorej antigén (účinná látka — podnet pre tvorbu protilátok), zvaný HBsAg, sa vyrába pomocou génového inžinierstva (tzv. rekombinantnej DNA) na kvasinkách Saccharomyces cerevisiae.[24] Nepochádza teda zo skutočného vírusu, ako to bolo u staršej vakcíny a ako to stále je u vakcín proti mnohým iným chorobám.

    Vakcíny proti žltačke typu B sú (na rozdiel od väčšiny iných vakcín) v dvoch verziách: pre deti do 15 rokov (vrátane) a dvojitá dávka pre staršie deti a dospelých.[25]

 

Plošné a povinné očkovanie

    Slovensko bolo údajne prvou krajinou, plošne očkujúcou proti žltačke typu B: od roku 1986 zdravotníkov a od roku 1989 novorodencov HBsAg-pozitívnych matiek.[26] Od roku 1998 sa na Slo­vensku plošne očkujú všetky dojčatá, spočiatku samostatnými vakcínami (Engerix B, EuVax B, Fendrix, HBVaxPro), od roku 2007 už len hexavakcínou (Infanrix Hexa, od roku 2016 aj Hexacima). V rokoch 2005–2009 prebehlo doočkovanie detí v 11. roku života, takže takmer všetci, narodení v roku 1994 alebo mladší, už sú proti nákazlivej žltačke typu B očkovaní v detstve. Starších možno prípadne doočkovať aj kombinovanou vakcínou proti žltačke typu A a B (Twinrix).

    Plošnému očkovaniu sa pripisuje radikálny pokles výskytu tohto ochorenia na Slovensku od roku 1986, nie je to však úplne namieste, pretože v tom istom čase sa zároveň viac než predtým dbalo na iné preventívne opatrenia, hlavne používanie jednorázových ochranných rukavíc chirurgmi počas operácií, ako aj testovanie darovanej krvi a používanie výlučne sterilných injekčných ihiel.

 

Nežiaduce účinky očkovania

    Systém hlásenia nežiaducich udalostí po očko­vaní v USA (VAERS = Vaccine Adverse Event Reporting System) eviduje k 6.I.2017 až 163 úmrtí po očkovaní proti žltačke typu B u detí do 3 rokov.

    Toto očkovanie výrazne zvyšuje riziko roztrúsenej sklerózy u detí (obzvlášť vakcína Engerix B od GlaxoSmithKline).[27] Novorodenci, očkovaní proti žltačke typu B spravidla v prvý deň života, mali 3x väčšiu pravdepodobnosť poruchy autistického spektra oproti deťom nikdy neočkovaným proti tejto chorobe, prípadne očkovaným až vo vyššom veku.[28]

    Zvýšený výskyt roztrúsenej sklerózy po očkovaní proti žltačke typu B by mohol spôsobovať me­chanizmus, zvaný „molekulárne mimikry“, keďže polymeráza tohto vírusu (HBV polymeráza) sa veľmi podobá základnej myelínovej bielkovine.[29] Myelín obaľuje a chráni nervové vlákna. Pokiaľ vakcína obsahuje čo len malé množstvo HBV polymerázy, imunitný systém môže proti nej začať tvoriť protilátky, ktoré budú nakoniec ničiť aj myelínové púzdra. Takto vznikne autoimunita (imunita namierená proti sebe samému), závažne poškodzujúca nervovú sústavu.

    Po očkovacej kampani vo Francúzsku, ktorá skončila fiaskom a množstvom žalôb obetí očkovania na štát, prudko vzrástol dovtedy pomerne stály výskyt Guillain-Barrého syndrómu, roztrúsenej sklerózy, sklerodermie, reumatoidnej artritídy, lupusu, chronického únavového syndrómu, vážnych neuromuskulárnych (nervovo-svalových) porúch apod.[30]

 

Nepodarené vakcíny

    V roku 1942 boli v USA masovo použité vakcíny proti žltej zimnici, kontaminované vírusom žltačky typu B. Následkami trpelo 28.500 ľudí, z ktorých 62 na to doplatilo životom.[31]

 

(Ne)účinnosť očkovania

    Pacienti s potrebou dialýzy mávajú obvykle slabšiu imunitnú odpoveď a až 30–40% z nich si po očkovaní bežnou vakcínou v bežnej schéme nevytvorí dostatočnú hladinu protilátok. Preto sa očkujú buď viackrát, než je bežné, alebo vakcínami s vyšším obsahom antigénu (až 40 μg;[32] bežných je 10 μg pre deti a 20 μg pre dospievajúcich a dospelých). Aj tak však úspešnosť tohto očkovania — meraná hladinou protilátok — u ľudí na dialýze sotva presiahne 90% (tzn. najmenej každý desiaty z očkovania nemá žiadny prospech).

    U očkovaných osôb z Aljašky sa zistilo, že po 15 rokoch malo len 66% očkovaných hladinu pro­tilátok, ktorá sa považuje za dostatočnú (>10 mIU/ml). Po 22 rokoch to bolo už len 60%. Zvyšných preočkovali a iba 77% z nich malo dostatok protilátok po 14 dňoch od očkovania, čo sa mierne zvýšilo na 81% po 2 mesiacoch od očkovania.[33] Celkovo teda ani po preočkovaní nemá dostatok protilátok viac než 93% očkovaných, avšak toto preočkovanie sa bežne nevykonáva, lebo sa považuje za nepotrebné. Údajne totiž postačujú tzv. pamäťové bunky (aj bez protilátok), lenže tie nevieme zmerať, a tak sa účinnosť očkovania proti žltačke typu B dostáva do roviny čistej a ničím nepodloženej viery, ktorá s vedou nemá nič spoločné. Reálne teda z lekárov, čo boli u nás medzi prvými očkovanými, môže mať dostatok protilátok asi tak polovica. A ako sú na tom s pamäťovými bunkami, to vie snáď len sám Pán Boh.

 

Iné možnosti prevencie

    Inkubačná doba žltačky typu B je 50 až 180 dní, teda až pol roka od nákazy do prejavenia sa pr­vých príznakov choroby. To je pomerne dlhý čas, počas ktorého nakazený človek nemá najmenšie­ho tušenia, že je nakazený. Mnohé nákazy prebehnú bezpríznakovo a následne sa nakazení stávajú trvalými nosičmi vírusu. Po celom svete je takýchto ľudí cca 200 miliónov,[34] tzn. cca každý 35. člo­vek, aj keď na Slovensku či v Česku to nie je až také zlé („len“ cca každý 140.).[35]

    Treba sa teda vyhýbať intímnemu styku s promiskuitnými mužmi/ženami (obzvlášť s prosti­tút(ka)mi) a tiež sám nebyť „prelietavý“. Prípadných „kajúcnikov“ treba podrobiť testu na žltačku typu B (a ďalšie pohlavne prenosné choroby) pred prvým pohlavným stykom s nimi.

    Vírus žltačky typu B možno zneškodniť chemicky pomocou pepsínu za 18 hodín, pomocou močoviny za 4 hodiny a pomocou formalínu (roztoku formaldehydu) za 72 ho­dín.[36] Možno ho tiež úspešne zničiť dezinfekčnými prostriedkami na báze glutaraldehydu a izo-propanolu.[37] Vírus žltačky typu B neprežije dvojminútový styk s 80% etanolom (liehom) a zahriatie na 98 °C na 2 minúty.[38]

    Naproti tomu zahriatie na 60 °C síce zníži množstvo funkčných viriónov, nezničí ich však všetky.[39] Bežná pasterizácia či vypranie na 60 °C (ak by šlo o kontaminovaný odev) teda nepostačuje. Účinnosť proti vírusu žltačky typu B preukázali aj prípravky s obsahom voľného chlóru v koncentrácii 4700 ppm (parts per million = častí z milióna) a prípravky na báze jódu s obsahom detergentov, nie však prípravky s nižším obsahom chlóru (1000 ppm), ani prípravky na báze jódu bez detergentov.[40]

    Každý by sa pred podstúpením vyšetrenia či ošetrenia nejakým prístrojom, na ktorom mohli zostať kvapky krvi od predchádzajúceho pacienta (napr. zubárske náčinie či endoskop),[41] mal ubezpečiť, že toto náradie bolo dezinfikované účinným prostriedkom. Nejde však len o žltačku typu B, ale aj o podstatne nebezpečnejšiu nákazlivú žltačku typu C (proti ktorej žiadna vakcína nie je), o vírus HIV (taktiež žiadna vakcína) a množstvo ďalších možných pôvodcov chorôb.

    Užívanie vysokých dávok (viac než 2 g denne) vitamínu C tiež pôsobí ako prevencia ochorenia na nákazlivú žltačku typu B.[42]

 

Liečba

    Ak pri nejakom zranení pravdepodobne došlo k nákaze žltačkou typu B, podáva sa čo najskôr príslušný ľudský imunoglobulín (hotové protilátky od darcov).

    Akútnu žltačku typu B nie je nutné liečiť — imunitný systém si s ňou poradí sám, len treba veľa piť, zdravo jesť a vyhýbať sa alkoholu a ďalším drogám.[43]

    Bežná liečba chronickej žltačky typu B spočíva v podávaní interferónu α a antivirotík. V krajnom prípade je potrebná transplantácia pečene. Vitamín E sa tiež ukázal byť účinným pri liečbe chronickej žltačky typu B.[44]

 

Zdroje:

[1]  http://www.slobodaVockovani.sk/news/co-mozno-neviete-o-ockovani-38-cast-vitalita-12-2014/

[2]  http://www.who.int/features/qa/76/en/

[3]  http://www.webmd.com/hepatitis/hepb-guide/hepatitis-b-symptoms

[4]  http://www.cdc.gov/hepatitis/hbv/bfaq.htm

[5]  http://www.who.int/mediacentre/factsheets/fs204/en/

[6]  http://www.hepatitiscentral.com/hbv/hepbfaq/drugsotc/#Acetaminophen%20(Paracetamol,%20Tylenol).

[7]  http://www.cdc.gov/hepatitis/hbv/perinatalxmtn.htm

[8]  http://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-577#prilohy

[9]  §7 ods. 2 písm b) Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z.z.:
http://www.zakonypreludi.sk/zz/2008-585/znenie-20120101#p7-2-b

[10]  http://www.slobodavockovani.sk/news/ockovanie-je-mozno-vo-svete-najvyznamnejsou-pricinou-sirenia-nakazlivej-zltacky-typu-b-who-sa-zasadzuje-o-ockovanie-nie-o-zdravie/

[11]  Beran J, Havlík J, Pospíšilová K, Beneš Č: „Lexikon očkování“, Maxdorf, Praha, 2008

[12]  http://www.substitucna-liecba.sk/novinky/program-vymena-ihiel-znizuje-vyskyt-zltacky-u-narkomanov-182

[13]  https://www.cdc.gov/hepatitis/hbv/pdfs/hepbwhensomeoneclose.pdf

[14]  http://www.cdc.gov/hepatitis/hbv/hbvfaq.htm

[15]  Bond WW, Favero MS, Petersen NJ, Gravelle CR, Ebert JW, Maynard JE: „Survival of hepatitis B virus after drying and storage for one week“, Lancet, 1981, 317(8219):550–551

[16]  Lytle CD, Sagripanti JL: „Predicted inactivation of viruses of relevance to biodefense by solar radiation“, J Virol. 2005, 79(22):14244–14252

[17]  https://en.wikipedia.org/wiki/Hepatitis_B_virus

[18]  https://en.wikipedia.org/wiki/Hepadnaviridae#History_and_Discovery

[19]  https://www.jw.org/en/publications/books/blood/jehovahs-witnesses-the-surgical-ethical-challenge/

[20]  §7 ods. 2, §8 ods. 2, §9 ods. 3 a §10 ods. 5 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení: http://www.zakonypreludi.sk/zz/2008-585/

[21]  https://en.wikipedia.org/wiki/Hepatitis_B_vaccine#History

[22]  Horowitz LG: „Polio, hepatitis B and AIDS: an integrative theory on a possible vaccine induced pandemic“, Med Hypotheses, 2001, 56(5):677–686

[23]  Gerber P, Hottle GA, Grubbs RE: „Inactivation of vacuolating virus (SV40) by formaldehyde“, Proc Soc Exp Biol Med, 1961, 108(1):205–209

[24]  https://www.adc.sk/databazy/produkty/spc/engerix-b-10-%C2%B5g-363875.html

[25]  https://www.adc.sk/databazy/produkty/detail/engerix-b-10-%C2%B5g-363875.html

[26]  Oleár V, Krištúfková Z, Klement C, Avdičová M, Bakoš I, Glasová H, Jančárik P, Kasarda M, Košturiak M, Košťálová Z, Kuková Z, Molitorisová M, Šimurka P: „Kapitoly z vakcinológie I“, PRO, Banská Bystrica, 2014

[27]  Mikaeloff Y, Caridade G, Suissa S, Tardieu M: „Hepatitis B vaccine and the risk of CNS inflammatory demyelination in childhood“, Neurology, 2009, 72(10):873–880

[28]  Gallagher CM, Goodman MS: „Hepatitis B vaccination of male neonates and autism diagnosis, NHIS 1997-2002“, J Toxicol Environ Health A, 2010, 73(24):1665–1677

[29]  Faure E: „Multiple sclerosis and hepatitis B vaccination: could minute contamination of the vaccine by partial hepatitis B virus polymerase play a role through molecular mimicry?“, Med Hypotheses, 2005, 65(3):509–520

[30]  Girard M: „Autoimmune hazards of hepatitis B vaccine“, Autoimmun Rev, 2005, 4(2):96–100;
po slovensky tu: http://www.slobodavockovani.sk/news/studia-autoimunitne-rizika-vakciny-proti-hepatitide-b/

[31]  Beale J: „Origin of AIDS“, Lancet. 2001, 357(9249):73

[32]  Jeseňák M, Bakoš I, Bánovčin P, Dankovčíková A, Horáková J, Hudáčková D, Chlíbek R, Chovancová D, Kosina P, Kuchta M, Kuková Z, Košťálová Z, Nováková E, Plameňová I, Prymula R, Puškáčová J, Rennerová Z, Sýkora P, Šimurka P, Vargová V, Vojtušová Z: „Očkovanie v špeciálnych situáciách“, Mladá fronta, Praha, 2013

[33]  McMahon BJ, Dentinger CM, Bruden D, Zanis C, Peters H, Hurlburt D, Bulkow L, Fiore AE, Bell BP, Hennessy TW: „Antibody levels and protection after hepatitis B vaccine: results of a 22-year follow-up study and response to a booster dose“, J Infect Dis, 2009, 200(9):1390–1396

[34]  Beran J, Havlík J, Pospíšilová K, Beneš Č: „Lexikon očkování“, Maxdorf, Praha, 2008

[35]  Beran J, Havlík J, Vonka V, Hanzálek Z, Němečková Š: „Očkování: minulost, přítomnost, budoucnost“, Galén, Praha, 2005

[36]  Tabor E, Buynak E, Smallwood LA, Snoy P, Hilleman M, Gerety RJ: „Inactivation of hepatitis B virus by three methods: treatment with pepsin, urea, or formalin“, J Med Virol. 1983;11(1):1-9.

[37]  Howard CR, Dixon J, Young P, van Eerd P, Schellekens H: „Chemical inactivation of hepatitis B virus: the effect of disinfectants on virus-associated DNA polymerase activity, morphology and infectivity“, J Virol Methods, 1983, 7(3):135–148

[38]  Kobayashi H, Tsuzuki M, Koshimizu K, Toyama H, Yoshihara N, Shikata T, Abe K, Mizuno K, Otomo N, Oda T: „Susceptibility of hepatitis B virus to disinfectants or heat“, J Clin Microbiol, 1984, 20(2):214–216

[39]  Shikata T, Karasawa T, Abe K, Takahashi T, Mayumi M, Oda T: „Incomplete inactivation of hepatitis B virus after heat treatment at 60 C for 10 hours“, J Infect Dis, 1978, 138(2):242–244

[40]  Payan C, Cottin J, Lemarie C, Ramont C: „Inactivation of hepatitis B virus in plasma by hospital in-use chemical disinfectants assessed by a modified HepG2 cell culture“, J Hosp Infect, 2001, 47(4):282–287

[41]  Lewis DL: „Science for sale: How the US government uses powerful corporations and leading universities to support government policies, silence top scientists, jeopardize our health, and protect corporate profits“, Skyhorse, New York, 2014

[42]  Morishige F, Murata A: „Vitamin C for Prophylaxis of Viral Hepatitis B in Transfused Patients“, Journal of the International Academy of Preventive Medicine, 1978, 5(1):54–58

[43]  http://www.mayoclinic.org/diseases-conditions/hepatitis-b/basics/treatment/con-20022210

[44]  Andreone P, Fiorino S, Cursaro C, Gramenzi A, Margotti M, Di Giammarino L, Biselli M, Miniero R, Gasbarrini G, Bernardi M: „Vitamin E as treatment for chronic hepatitis B: results of a randomized controlled pilot trial“, Antiviral Res, 2001, 49(2):75–81

 

<<< 42. časť       Obsah seriálu článkov       45. časť >>>

 


    Len vďaka dobrovoľným príspevkom čitateľov a poslucháčov môže Sloboda v očkovaní prinášať všetkým ľuďom bezplatne dôležité informácie (nielen) o očkovaní. Ak si myslíte, že naša práca má hodnotu, a ak je to vo vašich možnostiach, prispejte, prosím, na ďalší chod tejto stránky. Každé euro a každý cent je dobrý a srdečne ďakujeme zaň!
    Môžete však priložiť ruku k dielu aj iným spôsobom.